Základným panoptikom boli pre mňa Španielske schody. Stovky ľudí tú trávia svoj čas, posedávajú, rozprávajú sa, stretávajú sa, pijú, jedia, fotia, smejú sa, domáci aj návštevníci z úplne celého sveta. Vydržal by som medzi nimi sedieť celé hodiny, keby mi nebola zima ...
Rím, to je aj centrum shoppingu. Stovky butikov od maličkých miestnych dizajnérov až po najznámejšie a najdrahšie značky sveta. A nakupuje sa sa vo veľkom. Šaty, topánky, šperky, obrazy, tovar za tisíce eúr za kus ...
... ale ešte viac sa asi predávajú všetky tie turistické tretky, suveníry, prkotiny, magnetky, sväté obrázky, sošky, šikmé veže v Pise a tisícky ďalších kusov za euro či dve.
Mestom sa prepletajú stovky utečencov, ktorí sa vám snažia predať teleskopickú paličku na selfie fotky za 5 eúr či dáždnik. Je ich tu naozaj veľa, Taliansko čelí návalu utečencov. A veru nejde vždy o nejaké socky, je vidieť, že mnohí z nich patrili vo svojej domovine k lepším vrstvám, vyzerajú ako učitelia, bankoví úradníci či dobre udržiavaní úradníci. Akurát že predávajú teleskopické paličky. Neviem si predstaviť, čo je to odísť z domova za vidinou lepšieho a začať ako pouličný predavač v Ríme...
A tu sú selfie paličky v praxi. Koloseum. Dve tisíročia tu stojí a davy ľudí doňho prúdia dnes tak isto ako pred dvetisíc rokmi. Je neuveriteľné, ako sa ani za dvetisíc rokov nezmenil ten základný princíp chleba a hier a ako sa nezmenili štadióny, kde sa to odohráva. Akurát že dnes už nezápasia kresťania s levmi, ale oranžoví s modrými sa bijú o loptu či puk. A tie davy na nich kričia rovnako.
Aj tie najväčšie davy sa pritom skladajú z jednotlivcov. Ktovie čo tak úporne študoval v telefóne tento pán, úplne netečný voči davu, ktorý sa okolo neho valil Koloseom a pritom sa ho netýkal. Mimochodom, táto fotka mi dala zabrať aj pri fotení, aj pri spracovaní - skúste odfotiť černocha v čiernom kabáte v čiernom tieni na svetlom pozadí :-)
A sme naspäť v uliciach centra. Páčilo sa mi, že na rozdiel od napríklad Prahy je tu stále ešte viac Talianov než zahraničných turistov. Angličtina či nejaká ázijština je tu síce bežná, ale stále dominuje taliančina. Slovenčinu som za tých šesť dní začul iba raz.
Rimanom je dobre, keď majú jeden druhého. Teraz v marci to zrejme tak nevynikne, ale v lete je to asi romantické mesto. No, teda aspoň tak romantické, ako to tie milióny návštevníkov umožnia ...
Ale randiť sa tu dá všade a každý si uprostred majestátnej histórie nájde svoj kútik.
Do snemovne sa rázne ponáhľa rázna talianska poslankyňa. Parlament tu majú v centre a nie ako u nás, na vŕšku, aby ich nikto nerušil. Je to majestátny palác, budova hodná svojho poslania.
A možno sa títo dvaja bavia práve o politike, je to populárna téma. Všade stoja dvojice, trojice a niečom debatujú. Neviem, či fakt o politike, či o futbale alebo o cene červeného vína, ale postávanie je taliansky národný šport. Inak, tento bradáč by na Dňoch svätého Huberta skončil na čestnom mieste ... :-)
Vedia si Rimania užívať svoj kľud a pokoj. Sadnúť si do kaviarne pred Koloseom, vytiahnuť magazín a hodinku si vyhrievať kosti na prvom jarnom slniečku, to je veru sveta žiť. Skoro ako u nás v Štiavnici :-)
A ktovie, čo vykladá jedna matróna tej druhej... Že Francesca našla nový byt, ale Luigi si myslí, že je moc malý za tie peniaze a tak sa stále hádajú, madonna mia, lebo musia ešte prichýliť aj bratranca Giovanniho z juhu a kde sa potom podejú tie úbohé deťúrence, ó beda... Alebo že by rozoberali recept na nejaký tutti dobrý koláč?
Labyrint peších tunelov pod mestom ma prekvapil. Párkrát som si to odšlapal zo Španielskeho námestia do hotela hore na Via Veneto kľukatými a precpanými uličkami, až kým som iba náhodou neprišiel na to, že tunelmi som tam za desať minút.
Zvečerieva sa a pre kuchárov začína hlavná šichta. Stovky reštaurácií a kaviarní musia najesť státisíce turistov.
Bol síce iba začiatok marca, ale plynové horáky umožnili sedieť vonku. Turisti navštevujú drahé mondénne reštaurácie v akejsi predstave, že toto je typický Rím.
Ale my znalci vieme, že skutočný Rím, to nie sú štyri chody s kŕdľom čašníkov v noblesnej reštaurácii, ale tá malá pizzéria za rohom či cukráreň v bočnej uličke, kde si slečná pri káve a koláčiku prečíta ďalšiu kapitolu. Čaká na niekoho?
A po večeri sa ide na zmrzlinu. V strede Ríma sú tie najvychytenejšie a najznámejšie zmrzlinárne v Taliansku. Pravé talianske "gelato" sa robí trochu inak, ako zmrzliny inde vo svete a aj mne, ktorý zmrzlinu moc nemusím, chutilo.
No a keď vám z marcovej zmrzliny omrznú prsty, tak vyrušte predavača pečených gaštanov z debaty s priateľmi a kúpte si od neho vrecúško, čo vám krásne zohreje ruky. A ako pekne voňajú!
Rím nie je bicykloidné mesto, aj keď požičovní je tu veľa. Do precpatých ulíc môžu vyraziť iba tí otrlejší cyklisti. Práve počas môjho pobytu si však v Ríme odsúhlasili 22 miliónov eúr na rozvoj cyklistickej infraštruktúry v meste, tak uvidíme o pár rokov, ako to tam bude vyzerať.
Rím je však samozrejme mestom skútrov. Sú všade, jazdia ich tisíce a hádam desaťtisíce ich parkujú. Je to najpraktickejší dopravný prostriedok v tomto meste úzkych uličiek a precpatých križovatiek.
Jazdia starí, mladí, sexy slečny i vážení signori. Skúsený rímsky skútrista stihne na červenej struhnúť aj jednu esemesku :-)
Skútrov sú tu desaťtisíce, sú ich davy, všade sa hemžia a všade je ich vidno. Ale Vespu, Marek, Vespu som si nevšimol ani jednu. Na môj veru ! :-)
Takže tak. Ľudí je v Ríme veľa. Kráčajú, sedia, obzerajú, bavia sa s priateľmi, sú sami... Bieli, čierni, žltí aj snedí, len zelení chýbajú. Zatiaľ. Pretože všetky cesty vedú do Ríma, že?
