Aj turistická Popoluška má svetlé chvíle. Ale stačí to?

Autor: Ján Roháč | 19.11.2012 o 10:28 | (upravené 19.11.2012 o 10:35) Karma článku: 11,84 | Prečítané:  822x

Čakal som s kamarátkou Dittou v jej penzióne na skupinu fínskych hostí, ona im mala dať v reštaurácii najesť a ja ich uviesť do slovenských reálií. Keďže riadne meškali, tak sme ako profesionálne postihnutí ľudia kecali zase len o turizme na Slovensku a v našom regióne. No a tu som zrazu dostal od nej vynadané, že môj článok o slovenskom turizme, ktorý som uverejnil pred pár mesiacmi, je jednostranný, opisuje iba zápory a ako k tomu prídu tie zariadenia a služby, ktorým predsa len záleží na kvalite a ja ich hádžem do jedneho vreca s tými nekvalitnými.

 

Nuž, je pravda, že môj článoček veru nespomínal kvalitné zariadenia a pritom vôbec nespochybňujem, že jestvujú. Poznám ich nemálo a pri svojej sprievodcovskej praxi ich uprednostňujem. Rád napríklad chodím s klientami do jednej reštaurácie, kde síce „môj“ čašník neovláda angličtinu, ale tých pár slov, ktoré pozná, spolu s jeho asertívno-žartovným prístupom a samozrejme kvalitnými jedlami spôsobí, že klienti už nechcú ísť večerať inam. Viem, že v jednom zo slovenských skanzenov sa riaditeľ a jeho ľudia úspešne snažia predstaviť dedičstvo Slovenska napriek tomu, ako sa Slovensko voči skanzenom a kultúre vôbec stavia a klienti, ktorých tam sprevádzam, odchádzajú plní dojmov a s nekonečným prúdom pozitívnych emócií  o Slovensku na perách. Alebo dopravná firma, ktorej stačí povedať, kde má vyzdvihnúť klientov a už sa nemusím o nič starať a viem, že klienti dostali päťhviezdičkový servis. Iná z mojich obľúbených reštaurácií, hostinec, kde pripravia takú ochutnávku slovenských jedál, že doslova platí známe „oči by jedli, ale brucho nemôže“. Historický mlyn, kde sa klienti prechádzajú iba v nemom úžase, čo dokážu dobrovoľnícke ruky. Kaviareň, kde človek dostane nielen kvalitnú kávu, ale aj sa o nej niečo dozvie a to aj v angličtine a po desiatich minútach sa tam cíti ako miestny štamgast a dávny priateľ.  Či opäť skvelú ukážku dobrovoľníctva v podobe siete horských cyklotrás, ktorá dosahujú európsku úroveň a to aj bez prehnaných štátnych dotácií. Sprievodca v múzeu, ktorý nerapoce naučený text, ale dáva do toho srdce a po prehliadke by ste si s ním chceli sadnúť niekam na vínko a pokračovať v debate. Niekoľko reštaurácií, ktoré majú nielen bezproblémové služby a výbornú kuchyňu, ale ponúkajú aj nejakú pridanú hodnotu – výhľad na historické mesto, zážitok z rekonštruovaného hradu, pohľad do útrob pivovaru či kľudné posedenie pri krbe. Áno, napriek môjmu minulému „negatívnemu“ článku je na turistickom Slovensku veľa vecí, ktoré ponúkajú to, za čím turisti chodia – kvalitný zážitok a bezproblémové služby.

Lenže, Ditta, problém je v tom, že samotná a osamotená existencia takýchto kvalitných služieb nestačí na to, aby návštevník Slovenska po návrate domov povedal susedovi „Bolo to tam skvelé, choď sa tam pozrieť“. Turizmus totiž nemôže byť o tom, že klient pláva z ostrovčeka kvality na ostrovček kvality cez more lajdáctva, nezáujmu a diletantizmu. Takáto plavba možno prináša prosperitu tým ostrovčekom, ale nie Slovensku. A o tom bol môj článok – aby sme sa stali oceánom turizmu, musíme to chcieť my, Slováci ako takí a nie iba pár snažiacich sa podnikateľov. A nech sa pozerám, ako sa pozerám, nevidím, že by sme to my, Slováci, naozaj chceli.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Mária Terézia nechcela, aby sa Gemer vyľudnil. Pomohli čerešne

Nemajú nič, čo si nedopestujú. Život na lazoch je zložitý.

DOMOV

Tak to už nie, Béla, odkazuje Bugárovi Paška z SNS

Pašku hnevá, že ombudsmanka podporila Dúhový pochod.


Už ste čítali?