Už mám toho dosť: všetkým sa vám ospravedlňujem

Autor: Ján Roháč | 3.6.2011 o 15:27 | (upravené 25.3.2017 o 8:42) Karma článku: 9,44 | Prečítané:  2422x

Podobne ako po minulé dni, týždne, mesiace a roky, aj dnes sa mi opäť prihodilo to isté. Kráčajúc hore mestečkom, v ktorom žijem, ma pozdravili dvaja ľudia, ktorých som vôbec nespoznal a ďalší dvaja, ktorých tváre s

 

Navyše ma z okoloidúcich áut zdravili ešte ďalšie zdvihnuté ruky. Samozrejme, na žiadny z tých pozdravov som nestihol dostatočne zareagovať, lebo som ich nečakal a tak musím vyzerať ako nejaký namyslený pajác. Najmä ak sa mi toto nestáva výnimočne, ale pravidelne, snáď každý deň, z toho prinajmenšom dva prípady minulý týždeň boli teda dosť trápne (že, Mirka Č. a Mišo P.)

Takže to skúsim vybaviť takto jednou ranou:

Ospravedlňujem sa všetkým svojim známym, kamarátom, kolegom, priateľom aj friendom, ktorí ma síce na ulici pozdravia, ale primeranú odpoveď na pozdrav odo mňa nedostanú. Ospravedlňujem sa tým, čo sa ku mne hlásia a ja sa tvárim, že ich nepoznám. Nie, na vine nie je moja namyslenosť, ale moja roztržitosť.

Pre tých, ktorých nepozdravím, píšem nasledovné slová.

Je možné, že sme sa spoznali dávnejšie a neboli sme v kontakte a a ja som už zabudol vašu tvár alebo vaše meno alebo oboje. Je možné, že sme sa spoznali na nejakej akcii, kde bolo veľa ľudí (a nebodaj aj viac alkoholu) a tváre a mená mám jednak pomiešané, jednak zahmlené. Je možné, že ste ma spoznali na nejakej akcii, kde som bol prednášajúci či prezentujúci a moja schopnosť pamätať si veľa tvárí v hľadisku je skrátka blížiaca sa k nule. Je možné, že sa poznáme z facebooku alebo z diskusných fór a ja skutočne nepoznám vašu tvár, ale iste poznám vaše meno či nick. Je možné, že sme sa síce stretli len nedávno, ale priveľmi nakrátko na to, aby si môj postarší mozog stihol zafixovať tvár a meno. Je možné, že sme sa stretli na bicykli a mali ste prilbu alebo niekde na horách a mali ste zimnú čapicu narazenú do očí a tak si vás pamätám (takže keby ste na tej ulici mali prilbu či zimnú čapicu, možno by som si spomenul). Možností, ako som mohol zabudnúť tvár či meno, je skrátka veľa. Všetko to ešte komplikujú tie moderné autá, čo majú zatmavené sklá a je skrátka nevidím dovnútra, kto ma to rukou zdraví a aj keď si E. R. myslí, že poznám všetky autá v mestečku a viem, kto na ktorom chodí, nie je tomu tak.

K tomu všetkému prispieva, že môj zjav je vďaka výške, veľkosti a objemu môjho tela zrejme dosť ľahko zapamätateľný, celý život trčím z davu a tak som asi viac na očiach a je teda zrejme ľahšie si ma zapamätať.

Vám všetkým teda píšem – nie vy ste na vine, ale ja. Moje nezdravenie neznamená, že vás považujem za nedôležitých a nehodných pozdravu, ale že som roztržitý a neschopný si pamätať. Moja netečnosť nepramení z namyslenosti, ale z neschopnosti. Takže mi to prepáčte a keď sa najbližšie stretneme, tak sa na mňa aspoň usmejte. Úsmevy opätujem rád každému, všade a vždy!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Prečo je nevyhnutná vojna Facebooku a Bruselu

Padol prvý výstrel v regulačnej vojne, ktorá bude určovať podobu Európy.

DOMOV

Únos, ktorý prispel k zrušeniu amnestií, prekonal očakávania

Od marca ho videlo vyše 275-tisíc divákov.


Už ste čítali?