Vozenie detí autom do školy ich oberá o detstvo

Autor: Ján Roháč | 12.9.2016 o 8:28 | (upravené 12.9.2016 o 8:51) Karma článku: 8.00 | Prečítané  2048-krát

Autom do školy, autom zo školy, autom na krúžky, autom z krúžkov, autom na tréning, autom z tréningu. Sám. Bez kamošov. 

Pred pár mesiacmi, ešte v minulom školskom roku niekedy na jar, som ráno chvíľu postál pred jednou z banskobystrických základných škôl. Po ulici ku škole prešlo 13 áut, z toho 12 áut priviezlo žiaka do školy. A iba z jedného z tých 12 áut vystúpilo viac ako jedno decko (boli tri).

Téma ma začala zaujímať a tak som sa aj osobne aj cez internety začal pýtať, prečo vozia ľudia decká do školy a zo školy? Prečo ich nepošlú hromadnou dopravou či dokonca peši (áno, našiel som aj človeka, ktorý vozí dieťa do školy 800 metrov)? Prečo musia zachádzať zo svojej trasy až pred školu a nemôžu ich z auta vyhodiť o pár ulíc ďalej a ísť rovno do práce? A prečo musia ísť pre dieťa do školy poobede? Prečo ho musia prevážať zo školy na krúžok, na tréning či nácvik a potom zase ísť preň a odviezť domov?

Dostal som veľa odpovedí, vysvetľujúcich vozenie detí od bezpečnosti cez časové úspory až po jednoduché „a prečo nie, keď tým autom do práce idem tak či tak“. Nejdem teraz písať o týchto dôvodoch, ale o niečom inom, čo s tým súvisí. O tom, že tie deti tak oberáme o detstvo.

Už si nepamätám, dokedy ma rodičia vodili (vodili, nie vozili) do školy, ale zhodli sme sa, že v druhej triede som už určite chodil do školy sám. Bývali sme v Bratislave a ak som išiel najkratšou cestou, tak do školy na Kulíškovej som to mal jeden kilometer, prechádzal som cez dve rušné ulice (Karadžičovu a Svätoplukovu), bez semafórov. Najkratšou cestou som chodil najmä ráno. Postupne sme sa zozbierali dvaja či traja kamaráti, jeden na Poľskej, ďalší na Bazovej a kým sme prišli do školy, prebrali sme veľa vecí.

Zo školy sme zvyčajne nešli rovno domov, možností bolo neúrekom. Pamätám sa, že obľúbenou hrou bola naháňačka „policajtov a zlodejov“ po celých 500 bytoch, do omrzenia sme hrávali na školskom dvore futbal s tenisovou loptičkou, často som išiel domov okľukou cez Námestie Ľudových milícii, kde boli cukrovinky a ja som si tam za usporené korunky kupoval cukríky, veľa sme vysedávali za budovou družiny a viedli múdre reči o všetkom možnom, čo sme v tom veku považovali za dôležité. Nezriedka som doma od rodičov dostal vynadané, pretože nevedeli, kde som a prečo tú hodinu či dve meškám.  

Od šiestej triedy som chodil do atletickej športovej triedy. Bola to zmena, ktorá znamenala trikrát týždenne tréning na štadióne v Mierovej kolónii. To znamenalo ísť trikrát týždenne trolejbusom (myslím, že číslo 11?) zo Záhradníckej na konečnú v Trnávke a potom ešte asi 10-15 minút peši na štadión. A po tréningu zase peši zo štadióna na konečnú a potom trolejbusom do mesta. Keďže išlo o vychytenú školu, chodili do nej spolužiaci z celej Bratislavy, od Ostredkov až po Kútiky. Nikto ich nevozil, chodili hromadnou dopravou.

Toto všetko bolo spojené s partiou – do školy, zo školy, na tréning, z tréningu. Nekonečné diskusie, hádky, zážitky, sedenia, skrýše, naháňačky, dvory, ulice, skoky, preliezania, objavovanie nových a nových zákutí, kofoly, uchádzanie sa o dievčatá, výhry aj porážky, porozbíjané kolená ...

Čo z tohto všetkého zažijú decká, ktorá sú iba prevážané autom z bodu A do bodu B a z bodu B do bodu C a potom z bodu C do bodu A, samé a bez kamošov? A aké základy im to dá pre život? 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Rodák z Martina: Byť gayom na Slovensku vyžaduje odvahu

Comming out bola v jeho živote nádherná chvíľa, tvrdí Peter Karpo Prince. Dnes je ženatý, s manželom žijú v Tel Avive a rozhodli sa pre dieťa.

PLUS

Položili sme do galérie okuliare. Pomýlili si ich s umením?

Umelecké dielo si s odpadom už pomýlila nejedna upratovačka.


Už ste čítali?