Fotoblog VIII.: Nepodarené fotky z Lisabonu

Autor: Ján Roháč | 20.2.2016 o 17:17 | (upravené 21.2.2016 o 11:44) Karma článku: 5,29 | Prečítané:  1147x

Na tieto fotografie z Lisabonu nie som veľmi hrdý. Aj som váhal, či ich vôbec publikovať. Robil som ich v nefotografickom čase, po večeroch, v daždi či z rikše. Ale to mesto si to zaslúži, je totiž pekné aj na nepekných fotkách. 

Do Lisabonu ma na jeden februárový týždeň zaviedla práca. V praxi to znamenalo, že takmer týždeň sme s kolegami boli zavretí v klimatizovanom päťhviezdičkovom hoteli a do ulíc sme sa dostali iba na večere a k tomu ešte raz v jedno popoludnie. Samozrejme, upršané... 

article_photo

Toto bol po celé dni môj bežný pohľad z pracovných priestorov hotela. Lisabon ako celok asi nie je veľmi fotogenický, pekné historické centrum sa stráca uprostred nezaujímavej  modernejšej výstavby. Takže ani pohľady z 13. poschodia neboli úchvatné. V diaľke však je vidieť obrovské jazero na rieke Tajo, ktoré má na šírku viac ako 10 kilometrov a neznalý človek by si pomyslel, že to je už more. Nie, Atlantik je o kus vpravo a rieka Tajo sa medzi pobrežím a jazerom ešte stihne zúžiť z tých 10 kilometrov na 1,6 kilometra. 
 

article_photo

Ja osobne nerozlišujem hotely podľa počtu hviezdičiek, ale podľa kvality. Dobrý hotel nerobia hviezdičky, ale pohostinní ľudia, dobré služby a čistota. V hoteli, v ktorom sme bývali, sa mi páčila jedna vec - 24 hodín sa motá pred hotelom uniformovaný zamestnanec (ako sa nazýva? portier?), ktorý je také dievča pre všetko - zavolá vám taxík, odnesie batožinu, podá dáždnik, odporučí dobrú reštauráciu, odhadne počasie, poradí číslo električky... Čo sa mi však najmä páči, že - aspoň v tomto prípade - tí ľudkovia neboli nejakí zachmúrení chlapíkovia, ale veľmi príjemní páni, ktorí sa na vás vždy usmejú, dokážu sa porozprávať o hocijakej téme, bavia sa s hosťami nie ako s nadriadenými, ale ako s priateľmi, s partnermi - a to platí aj naopak. Napríklad ten hosť na fotke, očividne veľmi bohatý, dobre situovaný pán, čakal vonku na svoju manželku a veľmi zaujato sa o niečom s portierom (?) bavil ako s rovnocenným a debatovali ešte niekoľko minút potom, ako im pristavili taxík. To sa mi páči, keď sa personál necíti ako sluha a nehanbí sa za svoju pozíciu, ale je sebavedomý partner hosťa. Na Slovensku je to zriedkavé, slovenský personál sa akosi hanbí, že je personál ... 

article_photo

Fotené počas jazdy
Ako som už napísal vyššie, v jedno popoludnie sme sa vybrali na dlhšie do mesta a použili sme na to takéto rikše, ktoré sa tu podobne ako v Ázii nazývajú tuk-tuk. Teda, neverím, že by tieto kymácajúce sa chatrné vozítka, na ktorých sa tlačí 6 ľudí a šofér, na Slovensku vôbec pustili na cesty. V Lisabone sa s tým však nikto netrápi, behá ich tam po uliciach plno a musím povedať, že jazda je síce zážitok, ale na tých deravých hrbolatých lisabonských uliciach vás vytrasie až do morku kostí... 
 

article_photo

Fotené počas jazdy
Toto námestie je začiatkom veľkého bulváru Avenide da Liberdade. Veľké kruhové námestie je pomenované podľa markíza de Pombal, ktorý postáva na tom stĺpe uprostred. Zaujímavý chlapík. V 18. storočí zastával rôzne politické funkcie a nakoniec sa stal schopným premiérom, ktorý zaviedol veľa dobrých reforiem. Vyznamenal sa po ničivom zemetrasení, ktoré spolu s následnou vlnou tsunami zničilo Lisabon v roku 1755. Markíz de Pombal začal totiž okamžite konať, organizovať záchranné práce (známy je jeho pragmatický výrok bezprostredne po zemetrasení: "A že čo budeme robiť teraz? Pochováme mŕtvych a vyliečime zranených! "), vďaka ktorým sa Lisabon vyhol panike a epidémiám a už o pár rokov bol postavený nanovo a ešte krajšie ako pred zemetrasením. Ako geofyzika ma zaujíma, že prispel aj k seizmológii - po celej krajine rozposlal dotazníky, v ktorých starostovia museli uviesť, či pred zemetrasením pozorovali zvláštne chovanie domácich zvierat a vzdutie alebo pokles vody v studniach, koľko budov bolo v ich obci zničených a aký druh poškodenia sa na nich prejavil. Ono sa to nezdá, ale takéto informácie majú pre seizmológov cenu zlata, pretože umožňujú stanoviť centrum a stupeň zemetrasenia už v období pred vynájdením citlivých seizmografov. Markíz prežil potom ešte búrlivý a kontroverzný život a zomrel v ústraní a v nemilosti kráľov. 
 

article_photo

Fotené počas jazdy
Podobne ako v iných južanských mestách, aj v Lisabone sú terasy vonku po celý rok. Ľudia posedávajú, postávajú na uliciach, debatujú, či len tak pozorujú okolie, skrátka tu čas plynie akosi voľnejšie ako v našich uponáhľaných zemepisných šírkach. Neviem, či sa mi to páči alebo nie, ale skrátka takí tam ľudia sú a musíme to rešpektovať. 

 

article_photo

Fotené počas jazdy a v daždi
Most 25. apríla je jedným z dvoch mostov cez rieku Tajo. Na fotografii to nie je tak vidieť, ale je riadne vysoký - šesťprúdová diaľnica je 70 metrov nad vodou (to je skoro tak vysoko, ako je reštaurácia na Moste SNP v Bratislave!), pylóny sú vysoké 190 metrov a ukotvené v hĺbke až 80 metrov. Most, ktorý pripomína most Golden Gate v San Franciscu, je dlhý skoro 2300 metrov. Skrátka riadna stavba! Zaujímavé je, že zatiaľ čo most otvorili v roku 1966, tak železničnú trať pod ním pridali až v roku 1999. 
Ak si fotku zväčšíte kliknutím, tak za pylónom uvidíte 110 metrov vysokú sochu Krista, ďalšiu atrakciu Lisabonu, pri ktorej som nebol... . 

article_photo

Fotene počas jazdy a v daždi
Promenády, to je moje. Mám rád takéto parky popri riekach (Tajo v pozadí), kde sa dá len tak sa prechádzať, behať, bicyklovať, piknikovať,driemať, čítať si, hrať futbal, chodiť zo psom a tak ďalej a tak ďalej. Podľa mňa takéto priestranstvá sú pre dobrú kvalitu mestského života nevyhnutné, V našich mestách chýbajú a to je škoda. 
 

article_photo

Lisabon má veľmi rozvinutú miestnu hromadnú dopravu, je tu metro, autobusy, taxíky, pozemné lanovky i tuk-tuky. Ale najznámejšie sú tunajšie električky. Už vyše 110 rokov jazdia aj po tých najužších uličkách centra, sú to staromódne neveľké vozíky s kolesami blízko pri sebe. Nevyzerajú moc stabilne, ale zdanie asi klame, inak by ich zrejme nepustili do ulíc. Mnohé z nich sú brandované kokakolou, čo sa mi nepáči, ale čo už narobím.  Dôležité je, že stále jazdia a slúžia nielen turistom, ale - a to je dobre - najmä domácim. 
 

article_photo

Električky jazdia v úzkych uličkách centra a tam treba riešiť aj križovatky. Toto ma dostalo, oblúk zákruty sa nezmestil na vozovku, tak ho šibli až na chodník. Jednoduché, lacné a účinné. Už vidím, ako slovenskí dopravní inžinieri a policajti krútia očami a omieľajú svoju mantru "To sa nedá! To je nebezpečné. To nie je podľa normy!" V Lisabone sa s tým nekašlú a neverím, že by tu niekedy bola nejaká nehoda - pretože aj ľudia chodci aj ľudia električkári predsa majú rozum. 
 

article_photo

Iba matne, veľmi matne si pamätám, že aj v Bratislave sa voľakedy dalo cestovať takto na schodíku električky. Dnes je to nemysliteľné, pretože električky jazdia rýchlo, ale uličky centra Lisabonu sú uzučké, električky tu jazdia pomaly a preto je to tu ešte stále možné, aj keď netuším, či je to dovolené. Je to však v každom prípade milé, také nonšalantné. 
 

article_photo

A ešte jedna dopravná pikoška Lisabonu, pozemná lanovka Gloria uprostred mesta. Je to niečo ako pozemná lanovka na Hrebienok - dva vozne, čo stále chodia hore-dole, zavesené na skryté lano, vedené v zemi. Čo je však unikátne, že jazdí de facto bez prestávok od roku 1875! Videl som iba dolnú stanicu, ktorá je na obrázku, nepreviezol som sa. Hádam nabudúce. 
 

article_photo

Neviem, ako inde v meste, ale na bulvári  Avenide da Liberdade som videl niekoľko nabíjacích staníc pre elektromobily a všetky obsadené. Elektromobily sa mi páčia (keď budem veľký, tiež si jeden kúpim) a tak oceňujem, že je to tu takto rozvinuté. Dokonca som tam videl aj model, o ktorom som ani netušil, že sa vyrába - plug-in hybrid Volvo. Na obrázku je však jeden z tých naznámejších elektromobilov, Nissan Leaf. 
Čo sa týka áut, tak zaujímavé je v Lisabone veľmi vysoké zastúpenie českej Škody a na moje prekvapenie tam jazdí veľké množstvo rumunských dacii, slúžia najmä ako taxíky.  Faktom však je, že centrum je plné áut, parkujú všade, sú všade, zavadzajú všade chodcom, v bočných uličkách sa kvôli  nim niekedy ani nedá ísť po chodníku, skrátka nič moc, je to otravné. 

article_photo

Ešte jedna dopravná zaujímavosť ma zaujala. Na nábreží Taja majú takýto širokánsky prechod pre chodcov a keďže semafory sú iba na jeho okraji, tak sú tam inštalované takéto ledky. Keď je na semafore červená, sú červené, keď je zelená, sú zelené. Každý chodec ich vidí, aj keď nevidí na semafor. Lacné, nenápadné a pritom efektívne riešenie. Čo? Aj vy počujete to slovenské "To sa nedá"? 
 

article_photo

Fotené v daždi
Pamätník objaviteľom
 bol asi tým jediným, čo som z Lisabonu spontánne poznal z fotografií ešte pred ochodom do Portugalska. Portugalsko bolo voľakedy koloniálnou mocnosťou, národom moreplavcov a objaviteľov a táto štylizovaná plachetnica nám to pripomína na nábreží rieky Tajo nie tak ďaleko od jej ústia do Atlantiku - áno, ten horizont vzadu je už Atlantický oceán a najbližšia pevnina v smere pohľadu je 6500 km vzdialená Florida. 
Mimochodom, viete že Krištof Kolumbus žiadal o podporu svojej objaviteľskej cesty najprv portugalský kráľovský dvor, ale tam ho odmietli a tak sa obrátil na Španielsko.  Španieli mu jeho cestu podporili a on objavil Ameriku. A Portugalci môžu lutovať... 
 

article_photo

Iba niekoľko stovák metrov od pamätníka objaviteľov sa nachádza pevnosť Belém zo 16. storočia. Pekná stavba je na Zozname svetového dedičstva UNESCO (podobne ako Banská Štiavnica, v ktorej píšem tieto riadky). Bola súčasťou strážneho a obranného systému, ktorý chránil ústie rieky Tajo do Atlantiku. Lisabon totiž bol a je veľký a bezpečný prístav a tak ho samozrejme bolo potrebné chrániť. Pevnosť bola postavená pôvodne na ostrovčeku, ale neskoršie úpravy toku rieky ho dostali takmer až na breh. Pevnosť je však aj dnes prístupná iba po drevenej lávke a veruže v tom silnom vetrisku bol problém k nej prejsť, pretože ju zalievali vysoké vlny od oceána. 
 

article_photo

Fotené v daždi, ktorý práve začal.
Dovolil som si sem dať ešte jednu fotografiu pevnosti Belém, aby som to ako cyklista prepojil s bicyklovou témou :-) Lisabon, teda aspoň jeho centrum, nevyzerá byť veľmi bicykloidné mesto, v podstate som nevidel žiadne cyklotrasy, cyklopruhy, stojany, share system, nič také. Cyklistov je tu však vidieť dosť veľa. Nielen domáci, ale aj turisti na požičaných bicykloch sa preháňali po nábreží Taja a to aj napriek vetru a dažďu.
Zaujalo ma veľké množstvo horských cyklistov v plnej výzbroji, naozaj boli viditeľnou súčasťou cykloscény. Nepoznám okolie Lisabonu, ale zrejme nie ďaleko musia byť nejaké slušné traily, inak si také veľké množstvo bajkerov neviem vysvetliť. 

article_photo

A sme späť v centre. Žije to tu do hlbokej noci, táto fotka pod Arco da Rua Augusta bola robená niekedy po jedenástej večer. Reštaurácie a obchody otvorené, až do noci, turistov síce dostatočne, ale v lete sú ich tu určite oveľa väčšie davy. Na jednej z hlavných ulíc mladí muži nepokryte ponúkajú hašiš a marihuanu, prúd áut ustáva až hlboko po polnoci, skrátka živé vibrujúce mesto. 

article_photo

Noc má svoju moc aj na nábreží Taja pri obrovskom historickom Praça do Comércio (dnes by sme povedali Námestie biznisu :-). Tie dva stĺpy predstavujú symbolický vstup do mesta, pretože tu pred stáročiami bolo hlavné prístavisko lodí, ktorými prichádzali obchodníci do mesta za biznisom. Mólo, ktoré mierne vybieha do rieky, dáva precítiť jej veľkosť a šírku. Je to tu pekné. 

article_photo

Ako som už napísal, v Lisabone som bol pracovne a až na jednu výnimku sme sa s kolegami do mesta dostali vždy až na večeru. Väčšinou sme jedli všelijaké ryby, ale aj biftek či kurča sa objavilo. Každá večera mala tri chody - predjedlo, hlavné jedlo a zákusok, k tomu flašky vína, takže na nejaké to chudnutie môžete zabudnúť. 
Takéto potvory sme tam jedli viackrát. Zistil som, že chobotnica je v pohode jedlá a v podstate je aj dobrá. 

article_photo

Fotené mobilom
Reštaurácií sú v meste mraky a mnohé sú naozaj pekné a majú svojskú atmosféru. O všeobecne vysokej kvalite obsluhy by som radšej ani nemal písať, lebo by vás tu na Slovensku šlak trafil. Bol som na šiestich večeriach v šiestich reštauráciách a ani raz sa nestalo, že by bola obsluha zamračená, neochotná a pomalá. Práve naopak - kmitali ako besní, ale stále s úsmevom a záujmom, popri nosení jedál a odnášaní tanierov stíhali prehodiť čo to o reštaurácii, o okolí, o jedlách, čo nám nosili. Neviem, neviem v čom spočíva to nešťastie slovenských čašníkov... 
 

article_photo

K jednej z večerí nám hrali aj miestni národní zaslúžili umelci. Dvaja gitaristi boli skutočne geniálni a pani speváčka, dáma ako zo žurnálu, nám spievala niečo medzi šansónom a ľudovkami, spievala pekne, ale akosi veľmo to prežívala. Najprv sme to brali ako kulisu pre turistov, ale keď sa pri nás začali zhromažďovať domáci návštevníci reštaurácie, počúvali piesne, ktoré nám to trio hralo a potom si dali podpísať cédečka, tak sme sa dozvedeli, že to bola nejaká portugalská diva a gitaristi jedni z najlepších v krajine. Pekne hrali, pekne.
To dievčatko sa motalo v reštaurácii celý večer, aj pomáhalo čašníkom, aj počúvalo speváčku, aj sa usmiala, aj bola zamyslená, kto vie, kto je to ... 

article_photo

Fotené v daždi
Takže tak. To bol môj Lisabon, fotený len tak úchytkom, po večeroch, za jazdy, v daždi... Myslím, že je to pekné a zaujímavé mesto. Cítil som z neho tie diaľavy Atlantiku, kráľov a kráľovné, objaviteľské cesty, skrátka romantika sama. Určite toto mesto odporúčam navštíviť a vyhradiť si naň pár dní. Nebudete ľutovať. 
A viete čo je na obrázku? Pojazdná vináreň. Nalejú vám tu silné a dobré portské do pohárika a môžete sa prechádzať popri rieke a nebude vám zima... à propos, portské, idem ho doraziť, mám ešte trochu na dne flašky, čo som si doniesol z Portugalska :-) 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?